Autobusár to vyriešil mazane:-). Svojich „naháňačov“ (pomocníci, ktorí stoja pred busom a volajú ľudí do busu) nechal na mieste a s nami si spravil 2 koliečka okolo bloku, aby sme stíchli. Bolo celkom vtipné, keď sme po 5 minútach zase stáli pred tým istým autobusákom. Ale našťastie sme sa nedali a aj napriek tomu, že autobus nebol úplne plný, tak sme vyrazili. Na severe Peru nás prekvapila púšť a chudoba. V meste Huanchaco, ktoré je atraktívne pre surfarov, nebolo nič zaujímavé a ani kúpať sa nedalo kvôli studenej vode. Ale sme si tu oddýchli a potom sa vybrali do spomínaného Huarazu. V autobuse nám na naše prekvapenie zobrali otlačky prstov. V Huarze sme mali na pláne spraviť vraj najkrajší trek s názvom „Santa Cruz“, ktorý je na 4 dni v pohorí Cordillera Blanca. Je to druhé najvyššie pohorie na svete po Himalájach. Je tu až 22 šesťtisícoviek pokrytých ľadovcami. Trek vedie cca vo výške 4000m a najvyšší bod dosahuje v sedle Punta Union vo výške 4750 m. Bohužial tu začala dažďová sezóna, tak nás znepokojovalo daždivé a chladné počasie. No nič, požičali sme si stan, kúpili karimatky, vybavili sa jedlom a hurá na trek. Prvý deň bolo naozaj pekné počasie, ale kým sme sa dostali na začiatok treku bolo 15h. Mali sme ísť len 4h do najbližšieho kempu. Vychádzali sme z výšky 3800m a hlavne nezvyknutí na záťaž na chrbte. Našťastie cesta nebola moc strmá, ale dýchalo sa ťažko a boleli chrbty. Pomaly sa však zotmievalo a nám začalo aj pršať. Poslednú hodinu sme išli skoro po tme a pekne zmokli, lialo ako z krhly. Na druhý deň bohužial pršalo tiež, tak sme ostali schovaní celý deň v stane. Večer sa vyjasnilo a prvýkrát sme videli zasnežené vrcholky okolitých šestisícoviek a dúfali, že tak pekne bude aj ráno. Nebolo samozrejme, ale nepršalo, tak sme sa vybrali na najťažší 10h úsek treku s prevýšením 1000m. Cestou nám začalo pršať, ale sem tam hmla ustúpila a aj sme niečo videli. Štvrtý posledný deň nás už čakalo len klesajúce údolie na 6h a dokonca aj bolo pekne. Takže máme aj fotky na ktorých niečo vidieť:-). Dali sme si tu ale pekne do tela. Nedá mi nespomenúť úroveň „kempov“, ktorá sa tu asi dala čakať. Pasie sa tam všade veľa býkov, koňov a somárov. Takže všetky trávnaté plochy vrátane kampov sú zakydané od trusu a kým sme si pripravili plochu na stan, dalo nám to trošku zabrať:-). V NP je niekoľko osád indiánov, ktorí tam majú svoje políčka a kravy a v chudobe si tam nažívajú. Radkova vsuvka: cestou z hor zpět do města Huaraz jsme si museli vzít colectivo (společné taxi). Toto byl také zážitek. V taxi, které bylo normální osobní auto nás jelo 8 – řidič, vedle něj 2 pasažéři, vzdau jsme byli 4 a jeden dokonce v kufru. Navíc auto nebylo tak úplně technicky v pořádku, dost „plavalo“, což znamená, že dost často měnilo směr jízdy aniž by řidič pohnul volantem. Při jízdě po prašné cestě široké 2 metry vytesané ve skále, pod námi sráz několik set metrů a řidič, který zkouší, zda maximální rychlost v technickém průkazu je skutečně dosažitelná.... musím říct, že mě se to faaakt líbilo :-)
Z Huarázu sme nočným busom nabrali smer Lima. Od tohto mesta sme nič moc nečakali a predsa milo prekvapilo a páčilo sa nám. V centre boli koloniálne námestia a na pobreží Pacifiku vybudovaná krásna promenáda priamo na útesoch (štvrť Miraflores). Pohodovú atmosféru tu dotvárali desiatky vznášajúcich sa paraglidistov. Strávili sme tu 2 noci a pokračovali ďalej na juh do národného parku Parakas.